Tina je modrá mačička, ktorá žije u našej dcéry. Nevieme presne, kedy sa narodila, vieme len, že to bolo niekoľko chvíľ predtým alebo potom, ako sa narodil náš Filip. Tina je Filipova sestrička.

Je to to sivé šidlo, ktoré sme si pôvodne vybrali ako mladšiu družku našej Mandy, a ktoré sa nám nedalo v onen osudný deň polapiť. A tak sme odišli s čiernobielym Filipom. Filip sa predviedol ako nežný a maznavý kocúrik, úplne nevhodný pre život vonkajšieho kocúra, zatiaľ čo jeho nepolapiteľná sestrička behala a lietala ako namydlený blesk.

Dnes je realita taká, že po byte nám behá namydlený blesk Filip, sem tam krížený s poletuchou. Maznavosť mu zostala, ale ten nežný pokoj, ktorý predviedol pri našej návšteve v pôvodnom domove, bol len dobre realizovanou propagandou. Občas nad jeho vylomeninami krútime hlavou, občas prevraciame oči, ale fakt je, že život s Filipom nie je nuda. A z Filipa sa stáva rovnaký bonviván ako z Merlina, s rovnakým názorom na život a našu rodinu: „To som si dobre zariadil, tu sa mi páči“. A dodáva : „Neležte, neseďte, poďte niečo robiť, lebo zábavu vymyslím JA!“

Monty

Bohužiaľ život jeho sestričky sa nevyvíjal rovnako bezstarostne. To nie je kritika pôvodnej majiteľky. Tina ostala doma, dokonca stihli aj kastráciu. Pravdu povediac, keby taký domov mali všetky mačky, neboli by potrebné útulky, pretože všetky by mali dosť jedla, starostlivosti aj lásky. Problém tentoraz nebol v majiteľoch ale v samotnej mačke.

Keď mala rok, na chrbte sa je objavila rana, nie hlboká, ale mokvala. Majiteľka jej ju ošetrila a keď sa rana nehojila, vzala ju k veterinárovi. A rana sa nehojila. Práve naopak, stále sa rozširovala. Majiteľka ranu ošetrovala, ale mačka tiež. A drsný mačací jazýček robil problémy. Riešením je golier, ale dať golier mačke, ktorá chodí von, na to by som nemala odvahu ani ja, nemôžem sa čudovať, že tú odvahu nenabrala ani ona.

Snahu udržať mačku v dome úspešne torpédoval fakt, že okrem iného sa starala o otca postihnutého Alzheimerovou chorobou, ktorému ťažko vysvetlíte, že aj keď mačka chce ísť von, tak nesmie.

Nastal začarovaný kruh, návštevy u veterinára, ošetrovanie, ďalšia návšteva a rana sa stále rozširovala. Bolo evidentné, že sa jedná o kožný problém, ale mokvavá, krvavá rana bola možnou vstupnou bránou infekcie a nič nezaberalo. Celá tortúra trvala týždne a aj keď sa zdalo, že mačku to trápi menej ako majiteľov, situácia vyzerala beznádejne.

A vtedy došlo k zmenám v našej rodine, presnejšie povedané u dcéry. Monty, milovaný dcérin kocúrik, ktorého si zobrala z útulku, začal mať zdravotné problémy, ktoré sa neustále a prudko zhoršovali. Od začiatku sme vedeli, že je chorý, má leukózu a bolo jasné, že choroba ho dohnala.

Keď niekedy čítam o nákladoch na ošetrenie priam beznádejných prípadov, tak nemôžem nemyslieť na Montyho. Keď som čítala správu z útulku o jeho pôvodnom stave, tak vyzeral ako jednoznačný kandidát na utratenie. Keby boli vedeli o jeho pozitívnom teste na FeLV, tak by ho asi injekcia neminula. Na druhej strane to, že test nemal urobený, bolo nezodpovedné, najmä preto, že dcéra upozorňovala na fakt, že máme viac mačiek a príde s nimi do styku. Našťastie, ja som na ubezpečenie útulku, že je zdravý, nedala a na teste som trvala. Absolvoval opakovaný test u nášho veterinára a keďže sa infekcia potvrdila, prispôsobili sme tomu naše konanie. Ale bonusom je fakt, že teraz už mačky na FeLV testujú.

Tina

Keď som prvý krát Montyho videla, bola som dosť šokovaná jeho stavom, keď ho videl veterinár, poznajúc výsledky testu, bol ešte skeptickejší a dával mu šancu na niekoľko týždňov. Po niekoľkých týždňoch bol z neho snehobiely, krásny a šťastný kocúr, ktorý si vychutnával lásku a bezpečie domova. Toto šťastné obdobie trvalo tri roky, potom choroba zvíťazila, ale prežil tri šťastné roky v bezpečí a láske.

Keď sa dcéra po čase spamätala z Montyho straty, rozhodla sa dať šancu ďalšiemu stratenému prípadu – Filipovej sestričke. Bol to už naozaj posledný zúfalý pokus, pretože pohľad na mačku s ranou na chrbte veľkou skoro ako moja dlaň aj s prstami bol šokujúci a majiteľka začala vážne uvažovať o uspaní.

Po príchode do nového bytu, Tina zaliezla pod gauč a dva dni sa neukázala. Horko ťažko sme ju vydolovali na návštevu veterinára, kde sme všetci svorne utrpeli šok, pretože okrem rany na chrbte sa jej začal robiť vred na papuľke, ktorý vyzeral ešte zlovestnejšie. Našťastie sme sa na radu veterinára, ktorého to rovnako znepokojilo, rozhodli najprv mačku zbaviť všetkých parazitov vnútorných ale hlavne vonkajších. Pretože dcéra si nedoniesla domov len Tinu. 🙂

Bola slabá nádej, že sa jedná len o netypický prudkú reakciu na blchy. A na naše prekvapenie a radosť, ukázalo sa, že je to naozaj tak. Po dôkladnom a opakovanom odparazitovaní sa rana na papuľke zahojila a začala sa zlepšovať aj rana na chrbte. Lekár nás upozornil, že liečba bude dlhodobá a na postihnutej oblasti už možno nikdy nenarastie srsť, ale to nikoho netrápilo. Podstatne bolo, aby sa koža zacelila.

Trvalo to nie týždne ale mesiace a vyžadovalo to nie len starostlivé ošetrovanie od dcéry ale aj veľkú trpezlivosť od Tiny, pretože celý čas musela mať nasadený golier, aby si ranu znovu neotvorila. Ale postupne a pomaly sa rana na chrbte zaceľovala a bolo jasné, že všetko je na dobrej ceste.

A keď prešiel prvý strach, tak sa Tina prejavila ako veľmi milá, hravá a priateľská mačička, ktorá si rýchlo zvykla na byt a ľudí. Veterinára nám hneď odpustila a už pri našej ďalšej návšteve nás privítala ako starých známych. Pleskla sa na chrbátik a začala sa prevaľovať s dôverčivo vystrčeným bruškom. Svojím správaním nezaprela svojho brata Filipa, ktorý sa správa rovnako.

Ale náklonnosť, ktorú prejavuje Tina ľuďom, rozhodne nepociťuje k mačkám. Aspoň teda nie k tým našim.

Keď je dcéra mimo domu, musí Tina tráviť čas v našom byte a teda aj v spoločnosti našich mačiek. Spoliehali sme sa na jej priateľskú povahu, akú má aj Filip, ale veľmi rýchlo nás vyviedla z omylu.

Kým je s nami v izbe sama, je to milučká mačička. Keď ju necháme v izbe samu, domáha sa vypustenia a keď jej to umožníme, behá po byte ako naštvaný papiňák. Hučí, syčí, prská, vrčí. Je z nej malá fúria, ktorá fackuje naše mačky pri každom stretnutí. Nič nepomáha, že na ňu hľadia udivene a jej konanie neopätujú.

A najhoršie sú noci. Sama spať v izbe nechce a keď ju pustíme, vyskočí na našu posteľ a okupuje si ju. To, že chce spať s nami nevadí, horšie je, že chce spať s nami sama. A pretože Filip je zvyknutý spávať pri našich nohách a sem tam na nočnú návštevu prídu aj ostatné mačky, tak Tina trávi noci pobehovaním na našej posteli a vydávaním neuveriteľných zvukov.

Výsledkom je, že sa nevyspíme my, ani ona a ani ostatné mačky, ktoré väčšinu noci posedávajú okolo postele a nechápavo pozorujú zúriacu mačku, ktorá sa zo svojimi 3 kilami nezmestí s nimi na posteľ. Na tú posteľ, ktorú prednedávnom spokojne zdieľali s maminým raz tak veľkým Mikešom.

Keď sa Tina vráti domov, nastane na oboch stranách frontovej línie pokoj a mier. Naše mačky znovu obsadia posteľ a stratené pozície a Tina nás doma milo privíta a pradie o dušu, ako keby s tou malou fúriou u nás nemala vôbec ale vôbec nič spoločné.

Dnes už má ranu na chrbte zacelenú a z väčšej časti aj zarastenú. Dokonca aj na tom, zatiaľ nezarastenom, pásiku kože už je vidno jemné páperie. Pri troche šťastia jej ako pamiatka ostane len trochu bielej srsti na chrbte. A úplne zmenený život v bezpečí bytu, ktorý jej zrejme plne vyhovuje.

Tinina cesta v kruhu sa uzavrela. Aj keď to tak najprv nevyzeralo, ukázalo sa, že jej osudom bolo predsa len skončiť v našej rodine.