Motto: Náš pes je dokonale vycvičený. Ja zakričím: „Tak prídeš, alebo nie?!?“ A pes príde – alebo nie. Týmto starým vtipom by som rada začala dnešný článok o našom chlpatom miláčikovi. Pred pár dňami sme s Brixom oslávili jeho prvé „privezeniny“ do našej rodiny – presnejšie k mojim rodičom.

Namiesto deväťtýždňového sladkého šteniatka už máme štrnásťmesačného tvrdohlavého jazvečíka, ktorý obvykle vie všetko najlepšie a ani sekundu neváha dať nám to jasne najavo. Brix nie je náš prvý jazvečík, takže vediac, do čoho kúpou ďalšieho jazvečíka ideme, sme posledných desať mesiacov venovali jeho výcviku. Ja každú nedeľu na cvičisku a na vychádzkach raz – dvakrát do týždňa, moji rodičia doma a na každodenných vychádzkach niekoľkokrát denne. Výsledok našej desaťmesačnej driny je však diskutabilný.

Na to, že Brix najprv s veľkým úspechom absolvoval základný výcvik mestského psa, ktorý bez zaváhania zakončil skúškou poslušnosti na plných 100 % bodov, sme reagovali tým, že sme ho obratom prihlásili do nadstavbových kurzov s mierne zavádzajúcimi názvami „Teenager 1“ a „Teenager 2“. Počas týchto si (okrem zafixovania si základnej poslušnosti) mali psi osvojiť základy iných disciplín ako agility, tanec so psom, canisterapia, poľovnícky výcvik.

Už po prvej lekcii z kurzu Teenager 1 som tieto kurzy prekrstila na „Puberťák 1“ a „Puberťák 2“ – čo podľa mňa podstatne lepšie vystihovalo duševný stav nielen Brixov, ale aj ostatných psích účastníkov. Naši miláčikovia totiž práve v tom období vošli do najťažšej puberty a namiesto svorky snaživých šteniat, ktoré si s vyplazenými jazykmi skúšali z hlavičiek vydolovať pointu milión krát opakovaných príkazov, sa zrazu po výcvikovej lúke preháňalo klbko adolescentných oblúd, ktoré zaujímalo všetko ostatné, len nie výcvik. Na prvé miesto v pubertálnych záchvatoch sa (presne podľa očakávania) dostal jazvečík. Ten náš.

Po skúsenostiach s naším predošlým jazvečíkom Maxom ma tento fakt ani veľmi neprekvapil – tak nejako som počítala s tým, že pre zvyšok zúčastnených budeme príjemným osviežením a zároveň aj akousi útechou, že ten ich pes nie je ten najneochotnejší v kurze – ešte vždy je tu jazvečík, ktorý prekoná fakt každého. Na čo si ale asi nikdy nezvyknem, je tá cieľavedomosť, s ktorou Brix odmietal spolupracovať. Nie že by dokonale neovládal všetko, čo od neho chcem, ale vždy plnil len časť príkazov, a to v závislosti od počasia, aktuálneho duševného rozpoloženia a zloženia účastníkov kurzu. V zásade sa riadil zhruba nasledujúcimi pravidlami:

1)         Keď je nasnežené, jazvečík si odmieta ľahnúť. A keď je pri tom mráz pár stupňov pod nulou, jazvečík v pravidelných intervaloch odchádza z výcvikovej lúky smerom domov a dáva najavo, že v takom psom počasí by ani od jazvečíka nikto nemal očakávať niečo také ako ochotu spolupracovať . Netreba sa nechať popliesť tým, že inokedy Brixovi sneh vôbec neprekáža a pri hre s ostatnými psami v ňom pokojne leží. Ani tým, že aj v mraze za iných okolností v pohode zostáva vonku dve hodiny a v januári mi pri dvojstupňovej teplote skočil v lese do potoka, pretože mu bolo teplo, a tváril sa začudovane, prečo na neho revem.

2)         Keď prší, jazvečík sa odmieta plaziť, odmieta ležať a zostať na mieste. Asi aby sa nerozpustil. Opäť, nijakú rolu v tom nehrá fakt, že v daždi je ochotný aj dve hodiny lietať s inými psami tak, že je blatom kompletne obalený a potok je jeho obľúbená lokalita, čiže voda mu zjavne nijako nevadí.

3)         Keď svieti slnko, jazvečík odmieta sedieť /ležať /ostať odložený /plaziť sa /čokoľvek na slnku a svojvoľne odchádza splniť daný príkaz do najbližšieho tieňa. Aj so svätožiarou nad hlavou – celkom jasne dáva najavo, že nechápe, prečo pením.

4)         Keď je fakt teplo, jazvečík odmieta mať so mnou čokoľvek do činenia. Rozpleskne sa na trávu v tieni, gúľa očami a tvári sa, že zomiera. Túto vlastnosť ale nemá sám, je to vlastnosť všeobecne rozšírená medzi všetkými psami na výcviku, ktorí v takom počasí polihujú, dychčia, driemu, umierajú a maximálne sú ochotní veľmi, fakt veľmi pomaly odísť k mise s vodou a napiť sa. Počasie sa však okamžite stáva znesiteľným vo chvíli, keď dostanú voľno a všetci ako jeden bleskovo šprintujú na slnko a začnú sa blázniť do bezvedomia. K mise chodia piť hromadne a tryskom, pekne bez hádok, a potom opäť svorne letia na slnkom vyhriatu trávu, kde nerušene pokračujú v hre.

5)         Jazvečík podáva len ľavú labu. Podanie pravej laby je pre neho niečo nemysliteľné. Proste nám musí stačiť ľavá a hotovo.

6)         Keď je na výcviku maďarský stavač, jazvečík necvičí, chodí za ním a chce sa za každú cenu kamarátiť. Toto platí vo všeobecnosti pre nášho psa a akúkoľvek vyžlu, ktorú stretneme, bez ohľadu na pohlavie. Brix je normálny rasista. Fakt neviem, či vyžle nejako lepšie voňajú alebo ako to ten pes rozoznáva, ale je to proste tak. Má rád všetky psy, ale vyžle má špeciálne rád.

7)         Odmena, ktorú dostáva iný pes, je zaručene lepšia. Aj za predpokladu, že ide o presne tie isté odmeny. Opäť presvedčenie rozšírené medzi celou psou populáciou. Výsledkom je to, že psy plnia príkazy kohokoľvek iného, len nie svojho pána. Priznám sa, že táto časť mi mierne zdvihla sebavedomie. Keď na môj jasný a ostrý povel „Brix, ku mne!!“ pribehli dvaja iní psi, sadli si predo mňa do vzorného sedu a čakali odmenu, mala som lepší pocit z toho, že Brixom to ani nehlo, spokojne ležal tam, kde som ho odložila a tváril sa otrávene.

8)         Kladina je super vec. Na kladine preukázateľne bývajú rozložené odmeny. Cez kladinu sa preto behá s ochotou a nadšením aj vo chvíli, keď má pes ležať odložený 10 metrov od kladiny.

9)         Tunel je ďalšia super vec. Okrem toho, že aj v tuneli preukázateľne bývajú rozložené odmeny, má tunel zopár vynikajúcich vlastností. Je dlhý, úzky, špinavý, plný chlpov a príšerne smrdí. Takže žiaden normálny človek by doňho nikdy nevliezol. Preto doň s nadšením vbiehajú všetci psi – po dvoch, troch naraz, a zostanú vnútri a tam sa začnú venovať hre. Vedia, že na nich nemôžeme. A že vonku hulákame, to je náš problém.

10)       Keď je psovod vytočený a huláka na psa ako pavián, jazvečík sa tvári otrávene, zíva, škriabe sa, ohrýza trávu a chytá si v kožuchu neexistujúce blchy. Vždy čakám, kedy mi oznámi, že si môžem aj tak trhnúť nohou.

11)       Keď je vonku pod mrakom, tak 15 stupňov nad nulou, nefúka, neprší a na cvičisku nie je vyžla, jazvečík veľmi ochotne plní všetky príkazy a poslúcha na slovo. A bez slov, len na gestá, keď to od neho chcem. Proste, je dokonalý poslušný pes.

Na poslednej hodine celkom dosť vytočilo, keď sa Brix najprv dvadsať minút trieskal o zem, pretože bolo 32 stupňov, potom ľavou zadnou prešiel celou vyznačenou dráhou (sadnúť, chôdza pri nohe, slalom medzi tyčkami, ľahnúť, zostať, privolanie, chôdza pri nohe, slalom medzi nohami psovoda, sadnúť, podať obe labky, chôdza pri nohe, osmička okolo nôh psovoda, chôdza pri nohe, prebehnúť cez tunel, chôdza pri nohe, kladina, sadnúť a počkať na veľkú pochvalu) a potom mi oznámil, že on teda pre dnešok docvičil a šiel sa tmoliť po lúke a hľadať postrácané odmeny po iných psoch – asi aby naplnil aj tú časť ohľadom základov poľovníckeho výcviku a stopovania koristi. Viac som z neho nedostala. Asi mi tým chcel dať najavo, že všetko dokonale ovláda, tak čo ho s tým otravujem.

Celkom vtipný moment nastal, keď pani šéfová cvičáková na ňom skúsila odmietanie potravy. Na môj rázny povel „NIE!“ krásne odvrátil hlavu a ponúkaný kus sušeného mäsa si nevzal. Po tom, ako som ho nadšene pochválila, si ten kus sušeného mäsa od nej prišiel vypýtať. Moje vlasy, ktoré mi v tej chvíli začali rýchlejšie šedivieť, si vôbec nevšímal.

Pani šéfová cvičáková ma celých desať mesiacov upokojovala, že „to je normálne, veď je to jazvečík“. Áno, ja viem, preto som ho neroztrhla na dvoch menších a jedinú ujmu zaznamenali moje hlasivky. Pretože jazvečíky sú naša rodinná srdcová záležitosť. Sú v tej svojej tvrdohlavosti proste dokonalí 🙂