Už som raz písala, že komu niet rady, tomu niet pomoci. Mne teda určite pomoci niet. Od chvíle, keď som na výstave uvidela prvú dlhosrstú britskú mačku, som bola stratená.

Snažila som sa držať zdravého rozumu, veď mačiek sme mali dosť, mladých aj tých skôr narodených, takže nejakú aktívnu činnosť som nevyvíjala, ale moja túžba sa na každej výstave dostala do akútneho štádia a tak sme viac-menej nečakane skončili s krátkosrstým britským Simbom, ktorý nám robil a robí veľkú radosť.

Tešila som sa zo Simbu a v mojej duši aj v domácnosti zavládol pokoj a mier, až do chvíle, kým som nedostala od chovateľov mail aj s fotkami dvoch malých highlanderov. A dokonca boli modrí!

A bolo to tu zas! Moja túžba sa dostala do virulentného štádia a ja som sa beznádejne pokúsila zapojiť zdravý rozum. Podpora, ktorú som dostala na Zvířetníku sa dá prirovnať k podaniu pohára vody topiacemu. Pobavene sa rozprúdila veselá debata na tému, či si zoberiem jedného alebo oboch kocúrikov.

Manžel aj dcérou sa pokúsili schladiť moju túžbu, ale po nezáväznej ( 🙂 ) návšteve u chovateľov sa môj muž začal obávať, že nám pribudne aj šteňa čivavy. Takže len jeden modrý kocúrik sa mu vlastne javil ako výhra.

Konečne nadišiel deň D a my sme zase vyrazili do Limbachu. Chovatelia nás už čakali aj s prichystaným Yettim a muž sa potešil, že Tango už má nový domov a tak nehrozilo, že si nenápadne pribalím aj psa. Chvíľu sme ešte posedeli, chovatelia nás upozornili na Yettiho plachosť, s tým, že sa mu bude treba intenzívne venovať. Zhodli sme sa, že s tým naozaj nebudeme mať problémy a pobrali sme sa domov.

Premenlivé júlové počasie, ktoré by pristalo skôr aprílu, nám na cestu domov nadelilo pražiace slnko, napriek tomu, že cestou tam sme dvakrát zmokli. Yettimu sa v prenoske nepáčilo, tak cestu strávil na mojej hrudi, kde mi zaboril hlavičku pod bradu a len sem tam sa pozrel dookola na ten desivý veľký svet. Nervozita a slnko spôsobili, že upachtene dychčal a ja som si uvedomila, že som sa zabudla spýtať kedy jedol a hlavne pil.

Preto som mu hneď po príchode domov ponúkla mačacie mlieko, ktoré ohrdol a zmizol za gaučom. Zahrala som sa na sťahováka a odsunula ťažký a preplnený gauč, vylovila mača a striekačkou doň dostala trochu mlieka. Vypil ho veľmi ochotne, ale to mu nezabránilo zmiznúť zase za gaučom, len čo som ho pustila z rúk.

Keď sa ani druhý deň Yetti nedostavil k miske, zopakovala som si hru na sťahováka, vylovila nešťastníka a zase ho nakŕmila striekačkou. To pomohlo, v hlavičke sa mu rozjasnilo a od toho momentu nad miskou nezaváhal.

Bolo zaujímavé, ako sa v ňom prejavovali dve osobnosti. Na rukách bol pokojný, priadol a túlil sa. Ako náhle sa dostal z rúk, zmizol ako snežný muž v Himalájach. Nechali sme ho, nech sa pokojne aklimatizuje a dbali sme, aby sa do izby nedostali ostatné mačky bez nášho dozoru. Vždy, keď niektorá mačka vošla do izby z pod gauča sa ozvalo zlostné syčanie, ale ináč nič nenasvedčovalo tomu, že v izbe je ešte niečo živé.

Prvý prelomil ľady Benji. Náš starý pán je už dávno povznesený nad procesiu nových mačiek v našej rodine. Zažil ich už nerátane. Pravdu povediac, problémy mu robia straty, ich príchody berie vľúdne.

Neinak to bolo aj teraz. Yetti zasyčal spod gauča, Benji na neho vrhol krátky pohľad a zamieril k miske. Tým bol príchod novej mačky z jeho strany vyriešený. A vlastne aj z Yettiho. V priebehu 24 hodín sa Yetti s nadšením vrhal k Benjimu kedykoľvek vošiel do izby, priadol a obtieral sa o neho tak nadšene, až Benjimu znemožnil akýkoľvek pohyb.

Nakoniec stál Benji v prostriedku izby, okolo neho nadšene rotoval Yetti a Benji na nás vrhal vyčítavé pohľady: robte s tým mrňaťom niečo. Nakoniec sme museli odloviť mača, aby sa Benji konečne mohol nakŕmiť.

Ďalší, ktorý si získal jeho dôveru bol Simba. Ale ten na Yettiho išiel úplne inakšie. Simba bol presvedčený, že sme mu priniesli nejakú novú, špeciálne pre neho určenú hračku. Síce nechápal, prečo hučí a syčí, ale na záujme mu to neubralo. Nebol si hračkou celkom istý, tak pokračoval v skúmaní opatrne, ale o to vytrvalejšie.

Simba vkráčal do izby a zaujate sledoval prírastok. Chvíľu sa na seba dívali, potom Simba urobil krok dopredu a natiahol hlavu. Yetti zasyčal a Simba sa nepatrne stiahol, po chvíli urobil ďalší krok a natiahol hlavu, zase zasyčanie a zase nepatrný ústup, ale nikdy to nebol ústup až na predchádzajúcu pozíciu, takže krok za krokom získaval priestor a skracoval reakčnú vzdialenosť.

Priznám sa, že sme to sledovali úplne očarení, pretože pripomínal skúseného a trpezlivého krotiteľa. Nakoniec som sa rozhodla v izbe prespať, pretože to trvalo hodiny. Nechcela som prerušiť Simbove výchovné pôsobenie a ani nechať predsa len vyplašené mača s ním osamote, aby nedošlo k nežiaducemu konfliktu. Ale to som podcenila nášho profesora. Situáciu zvládol perfektne. Nad ránom sa vypýtal z izby von a keď som ho ráno pustila späť do izby k Yettimu, tak ho malý vítal nemenej nadšene ako Benjiho.

Vlastne je Simbom ešte nadšenejší, pretože, na rozdiel od Benjiho, Simba s ním vystrája celkom neúnavne a divoko. A zase klasika, mača vykvikne, my upozorníme dospelú mačku a mača skočí zarazenému spoluhráčovi na hlavu. Koľkokrát sme to už zažili a stále sme nepoučiteľní.

A vďaka Simbovmu pedagogickému talentu, bližšie zoznámenie s Filipom, Mandy a Merlinom prebehlo úplne splavne a nenápadne. Naraz boli v izbe všetky mačky a medzi nimi sa spokojne hral Yetti a nejako ho nenapadlo, že by sa tých dvoch veľkých kocúrov mohol aj zľaknúť. Prečo aj, nikto mu nič nerobí a má plné labky práce s tým, ako vyskúšať všetky hračky a zábavky, ktoré mu náš byt ponúka.

Pri tejto dôležitej výskumnej činnosti úplne zabudol na to, že on je vlastne plaché a ustrašené mačiatko, ktoré by sme mali povzbudzovať a maznať sa s ním, aby sa osmelil. O to, aby sa osmelil už ani nestojím, neviem si predstaviť, čo by sa ešte mohlo diať, asi by sme ho sťahovali z lustra, tam ešte nebol. Plaché mača vyzerá skutočne ináč ako teraz Yetti.

Aj teraz je rád na rukách a vo vzácnych chvíľach, keď má náladu alebo je unavený, tak sa spokojne uvelebí. Ale najčastejšie vydrží minútku, dve, zapradie, aby sme vedeli, že je všetko v poriadku a vystrelí za nejakou väčšou zábavkou než sme my.

Rovnako sa správa k jedlu. Kdeže sú tie chvíle, keď sme sa znervózňovali či jedol a pil. Teraz má k jedlu podobný postoj ako Merlin, k čomu sa dostane, to zbaští. Je na našej pohotovosti, aby sme ho stihli odmanévrovať od misiek dospelákov k jeho bábätkovskej strave. Yetti rozdiely nerobí. Je fakt, že má perspektívu vyrásť na skutočne veľkého kocúra. Zrejme svojho strýka prerastie.

Simba bol najmenší z vrhu a dnes je z neho krásny, proporcionálne vyvážený ale pomerne drobný kocúr. Ale ešte stále rastie, tak nerobíme unáhlené závery. Koniec koncov, aj keby už nevyrástol, osobnosť je veľká viac než dosť.

Yetti bol najväčší zo súrodencov. Už keď sme si ho priniesli, bol väčší ako bol Simba, hoci bol mladší. Dnes je z neho statný mladý kocúrik, hotový Bigfoot, ktorý sa pohybuje po byte na neúmerne veľkých labkách.

Na rozdiel od Simbu, Yettimu nemáme tendenciu meniť meno. Jeho meno nám k nemu sedí. Chovatelia ho tak nazvali pre jeho svetlú srsť, nám to meno sedí pre jeho počiatočnú nepolapiteľnosť porovnateľnú s Yettim či Sasquatchom, nehovoriac o jeho bigfootovských labkách.

Po počiatočnom strachu zapadol do svorky a dnes behá po byte ako splašené torpédo, nenápadne lezie všetkým do misky a nikto naň ani nezasyčí. Na rozdiel od Simbu, neprejavuje sa k nemu odmietavo ani Mandy. Možno je to preto, že Yetti predsa len nie je taká sebavedomá asertívna osobnosť ako Simba. Tam, kde Simba ide rovno dopredu, Yetti radšej uhne z cesty.

Nuž, každý nemôže byť leví princ.

Našťastie.