Posledné obdobie našej rodine veľa šťastia neprinieslo. Hlavne čo sa týka mačiek, tak sa to smelo dá nazvať menšou katastrofou.

Dcéra prišla o svojho kocúrika Montyho, my sme prišli tesne pred Vianocami o Bonyho, Miške nepomohli ani operácie ani konzervatívna liečba a do pol roka sme prišli aj o ňu, medzitým sme museli utešovať Benjiho, ktorému sa stratou dominantného brata zrútil celý svet, naraz ho dohnal jeho vek a začal mať zdravotné problémy. Bolo toho na nás moc a súhlasila som s manželom, ktorý po Miškinej strate porovnal chovateľstvo mačiek k zmluve s diablom.

Ale pretože človek je tvor skúsenosťami nepoučiteľný a optimizmus nám nikdy nechýbal, tak sme tú „zmluvu s diablom“ uzavreli zase.

Niekoľko krát do roka sa v Bratislave koná medzinárodná výstava mačiek a na žiadnej nesmieme chýbať, aj keď teraz už len ako diváci. To nám nikdy nezabránilo spokojne si pokecať s vystavovateľmi, bez ohľadu na to, akú mačku vystavujú. Samozrejme, že najčastejšie a najradšej sme sa porozprávali s tými vystavovateľmi, ktorí mali pre nás najpríťažlivejšie mačky: perzské a britské.

Pretože sme pravidelnými návštevníkmi, je prirodzené, že s niektorými vystavovateľmi sme sa stretávali opakovane. A pretože najväčšie čaro pre mňa majú teraz dlhosrsté britské mačky, aký div, že sme sa znovu a znovu bavili s chovateľom, ktorý ich vystavoval. Len fakt, že mal len dospelé zvieratá, zabránil tomu, že nám domov nepribudol nový člen.

Odišli sme z výstavy bez mačky raz, druhý raz, aj tretí raz sme odolali, ale nakoniec nás osud dohnal.

Bol začiatok augusta, končila mi práve dovolenka a v tomto netypickom termíne sa konala v Bratislave ďalšia medzinárodná výstava, na ktorej sme, samozrejme, nesmeli chýbať.

V sobotu poobede sme sa teda vybrali na výstavu s úmyslom, že si pozrieme pekné mačky a nakúpime domácemu panstvu niečo dobré pod zub, prípadne pre zábavu. Proste taká nezáväzná návšteva výstavy. Ako keby sme už s nezáväznými návštevami nemali svoje skúsenosti. Svoje by o tom mohli rozprávať Merlin aj Filip.

Chodili sme po výstave, obzerali mačky, nakupovali pozornosti pre našich pánov domu, až sme sa dostali k známemu vystavovateľovi, ktorý pre zmenu nemal vystavené dospelé mačky, ale v klietke mal vrh štvormesačných britských mačiatok. To som nemala vidieť! Mačatá boli krásne a aj keď žiadne nemalo dlhú srsť, nevedela som z nich spustiť oči.

Nakoniec sa manželovi predsa len podarilo odtrhnúť ma od klietky a pokračovali sme ďalej v obhliadke, ale pri východe z miestnosti som sa otočila na päte a vrátila sa ku klietke s mačatami. Neušiel mi pri tom úsmev vystavovateľa. Na moju otázku, či nemá dlhosrsté mačatá doma, resp. nejakú mačku, ktorá čaká mladé, mi odpovedal záporne, ale bleskovo hrabol medzi mačatá a už som mala v náručí jedno z nich. A to bol môj koniec.

Všetci poznáme ten pocit déja vu. Keď som držala drobné telíčko, ocitla som sa v duchu na inej výstave. Zase sa blížili moje narodeniny, boli sme na výstave, v náručí som mala štvormesačné mača, jedno zo siedmych mačiat z vrhu, ktorý začínal na „U“. To, že som teraz mala v náručí britského lila kocúrika a nie čiernu perzskú mačičku, nehralo rolu. Mača mi v náručí priadlo a ja som mala pocit, ako by sa na mňa spoza dúhového mosta usmievala Kika.

A vedľa sa uškŕňal môj muž a bolo mu jasné, že už zase nemusí zháňať darček na moje narodeniny. Len to, že sme so sebou nemali prenosku a ešte museli odísť na návštevu, zabránilo tomu, aby sme odišli s mačaťom.

Tak sme sa dohodli a na druhý deň ráno sme nabehli aj s prenoskou. Medzitým nám majiteľ vysvetlil, prečo kocúrik nie je vybraný do chovu, ale určený za maznáčika. Tento kocúrik bol najmenší z vrhu, starostlivo vypiplaný a preto im zvlášť záleží na tom, kam sa dostane. Zrejme sme sa mu zdali tí praví. Tak sme teda vybavili papierovanie, podpísali zmluvu, zbalili výbavu, ktorú dostal a spokojne sa pobrali domov.

Už v aute sa prejavil ako hlasovo zdatne nadaný. Keď zahulákal, manžel šliapol na brzdu zdesený, čo sa mu stalo. Ja som zatiaľ maličkého upokojovala, že doma ho čaká milá a starostlivá mačička Mandy, ktorá mu bude priam matkou.

Neviem, prečo som ani po toľkých rokoch nepochopila, že ak niektoré zviera má talent urobiť z nás totálnych hlupákov, tak je to mačka. Po príchode domov sa Mandy pozrela na prenosku a úplne jasne vyjadrila svoj názor na prírastok. To som očakávala. Ale nečakala som, že svoj názor nezmení ani po niekoľkých týždňoch.

Naša nežná a starostlivá Mandy sa aj dnes tvári na Simbu, ako keby si nebola celkom istá, či náhodou nemá AIDS alebo lepru. Pretože je to naozaj milá mačička, nikdy na neho labku nepoložila, ale viditeľný odstup si udržiava, na rozdiel od jej vzťahov k Filipovi, Merlinovi a Benjimu.

Nemôžem povedať, že by to malému vadilo, aj keď to od začiatku rešpektuje. Najviditeľnejšie to bolo vo chvíľach, keď ho prirodzená hravosť ponúkala skočiť po nej. Napnutý sa nachystal na skok, prestupoval zadnými labkami a naraz ako keby si uvedomil, komu chce skočiť na chrbát, celý sa uvoľnil a tváril sa, že také niečo ho ani nenapadlo. Pritom nemá najmenší problém skočiť, hoci aj na hlavu, hociktorému kocúrovi.

A tým sa dostávame k menu. To, že kocúrik nesie meno vinárskeho patróna Urbana sme vedeli, ale až doma sme si pozreli poriadne rodokmeň a zistili sme, že náš prírastok má rodokmeň, pred ktorým by zbledla závisťou aj anglická kráľovná. Rodokmeň sa hmýril európskymi a medzinárodnými šampiónmi, čo dáva predpoklad, že z nášho drobčeka raz vyrastie statný kocúr.

Zatiaľ ctí svojich predkov aspoň svojou suverenitou. Pobavilo ma, keď som uvidela, ako sa už druhý deň postavil zoči voči obrovskému Merlinovi s výrazom „Ja idem, uhni!“ A Merlin uhol. Rovnako suverénne sa postavil ostatným kocúrom. Je pravda, že naši páni sú na slovo vzatí gentlemani a ani by ich nenapadlo, hrubo sa správať k mačaťu. Aj keď sa to mača provokatívne pohybuje po byte s hrdo vztýčenou hlavou a chvostíkom.

Nie je preto div, že keď som po návrate do práce otáčala stolný kalendár o dva dovolenkové týždne a zrak mi padol na mená mačiek v ňom, okamžite mi bolo jasné, ako sa bude volať náš malý princ. Predsa Simba. Kto videl plagát k filmu Leví kráľ, určite si spomenie na siluetu levieho princa ako stojí, s hrdo vztýčenou hlavou, pred svojím falošným strýkom. Film som síce nevidela, ale plagát sa mi páčil. A teraz mi doma takto hrdo vykračuje mača pred niekoľkonásobne väčším Merlinom.

Musím uznať, že Simba robí česť svojmu menu. Nosí sa hrdo ako leví princ, ale to mu nebráni stvárať neplechu s Filipom. Možno to je príčinou zdržanlivého správania sa Mandy k Simbovi. Čo keď žiarli? Pretože Filip našiel v Simbovi zdatného spoluhráča a my len spomíname na relatívne pokojné časy, keď vystrájal Filip s Mandy.

Ale ako Simba rastie, tak aj Mandy prehodnocuje svoj vzťah k nemu. Nechová k nemu žiadne materské city, ale neušlo jej, že tu dorastá ďalší perspektívny ctiteľ a začína s ním koketovať. Naša Mandy je proste kočka.

Dnes je Simba statný osemmesačný kocúrik, zaradený v našej svorke ako jej plnoprávny a neprehliadnuteľný člen. Svoje by o tom mohol rozprávať najmä Filip, ktorého pomaly ale iste začína doslova mangľovať pri spoločných zápasoch. Som zvedavá, kedy budeme ratovať Filipa, ale zatiaľ je evidentné, že si to obaja užívajú. A Simba potvrdzuje slová svojho chovateľa, že svoj handicap drobného mačiatka usilovne vyrovnáva chuťou do jedla. Pri miske stíha predbehnúť aj Merlina a zdá sa, že dorastá do formy svojich otitulovaných predkov.

Okrem toho sa Simba s nadšením zapája do domácich prác. Rád asistuje pri varení a pečení a sedáva na okraji linky. A môj pocit už prežitého silnie. Aj keď tentoraz ho vyvoláva spomienka na iného svetlého kocúra, ktorý mi rád asistoval a rovnako suverénne sa pohyboval po byte s hlavičkou plnou nápadov. Ale teraz mi spoza dúhového mosta máva Bony.