Neviem, ako sa to stalo a kam sa podel všetok ten čas, ktorý uplynul odvtedy, ako ku nám prišlo malé žlté šteniatko, ale zrazu som si uvedomila, že náš rodinný miláčik, mamin jazvečík Max, oslávil už deviate narodeniny. Nakoľko u nás sa psie narodeniny nijako špeciálne neoslavujú (oslávenec dostane žuvaciu kosť, tie ale dostáva aj inokedy…), chcela by som jeho výročie „osláviť“ aspoň takto virtuálne.

Bydlisko mojich rodičov som opustila už pred viac ako štyrmi rokmi, takže s Maxom nie som v kontakte dennom, ale v kontakte týždennom, vídavam ho vždy cez víkend. Možno práve z tohto dôvodu si na ňom uvedomujem zmeny, ktoré prináša vek a skúsenosti. Niektoré z nich sú zábavné, niektoré z nich až tak nie. Veď posúďte sami.

Vzhľad

Max je, vždy bol a vždy bude najkrajší jazvečík na svete – o tom diskutovať nemusíme 😉 Čo je však v jeho deviatich rokoch nové, sú prvé známky starnutia. Najviditeľnejšie to je na tvári. Jeho pôvodne ryšavý ksichtík je už viac biely ako ryšavý. Zmeny sú viditeľné aj na jeho srsti. Keď bol chlapec mladší, srsť mal hladkú a lesklú. Teraz ju síce stále má lesklú, ale výrazne sa mu kučeraví.

Priznám sa, že som nikdy neskúmala, či to je dôsledkom pribúdajúceho veku, alebo je to skôr tým, že Max sa pri pohľade na hrebeň tvári ako bacil pri pohľade do lekárne a každodenné česanie je skôr hrou nervov v štýle „kto z koho“, obohatenou o kultúrnu vložku s podtitulom „keď si ma chcete učesať, tak si ma najprv chyťte“.

Zmeny sa dočkala aj jeho postava. Maxovi totiž zrejme chýba nejaká bezpečnostná záklapka v žalúdku, následkom čoho mal vždy mierny sklon k nadváhe. Za posledný zhruba rok som však musela opakovane konštatovať, že z neho práve ten kúsok navyše odbudol a Max vyzerá presne tak, ako má správny jazvečík vyzerať. Nemám však pocit, že by sa mu zmenšil apetít, takže buď sa mu nejako zmenil metabolizmus, alebo naša rodina po mnohých rokoch konečne našla tú správnu mieru povolených chuťoviek, ktoré si Max vyžobre pomimo svojich pravidelných dávok.

Zdravotný stav

Ako šteňa a mladý pes mal Max neustále nejaké zdravotné problémy. Zapálené oči. Zapálené uši. Ekzém na labkách. Neprestávajúce hnačky alebo zvracanie. Korunu tomu nasadil, keď mal necelé tri roky a prehltol gaštan, o čom nikomu nepovedal. Na následnú operáciu žalúdka, plastiku roztrhnutých čriev a týždňové podávanie infúzií sme sa skladali celá rodina. Odvtedy je ale zdravý. Zrejme sa zľakol, čoho všetkého sme ešte schopní.

Povaha

Je to jazvečík… V tomto smere sa teda veľa nezmenilo. Jazvečík sa rodí s vlastným rozumom a poriadne tvrdou palicou. Max je exemplárny príklad. Vekom len trošku pritvrdil. Vždy ma fascinovalo, koľko námahy dá presvedčiť deväťkilového psa o správnosti mojich názorov. Dodnes mám v živej pamäti výcvik, ktorý absolvoval vo veku okolo jedného roka a ktorý mňa bezpochyby o niekoľko rokov života pripravil 🙂

Vycvičiť k stopercentnej poslušnosti jazvečíka bola jedna z najťažších úloh, ktoré som si kedy nadelila. Niežeby bol hlúpy, to vôbec nie. Skôr naopak. Mala som pocit, že veľmi presne vie, čo od neho očakávam a vynakladal nemalé úsilie na to, aby mnou vydané povely síce plnil, ale tak, aby mňa vytočil dobiela a celé okolie pobavil. Pre príklad uvádzam jeden z jeho najobľúbenejších kúskov, a to povel „ľahni“, ktorý zásadne plnil tak, že sa zvalil na zem, skrútil do klbka, čumák strčil pod chvost a to, či už dostatočne pením, kontroloval očami lemovanými bielymi mesiačikmi.

Veliaca kynologička ma v tom čase presviedčala (okrem toho, že ho nemám roztrhnúť na dvoch menších…), že výcvik jazvečíka stojí za to, pretože ak sa raz jazvečík nejaký povel naučí (alebo skôr prejaví ochotu ho plniť), bude ho plniť do konca života. A to sa ukázalo ako pravdivé. Od ukončenia výcviku sme už Maxa nijako zvlášť netrénovali k poslušnosti, a on napriek tomu dodnes ovláda a plní všetky povely vrátane privolania od sučiek.

Rýchlosť plnenia povelov síce veľmi často závisí od toho, akú má Max práve náladu, ale poslúchne vždy. Výsledkom teda občas býva pes, ktorý po privolaní síce okamžite zamieri ku mne bez toho, aby niekde odbočil alebo niečo očuchával, ale ide takou akousi zvláštnou chôdzou, kedy postupne posúva každú labku osobitne, pekne jednu po druhej, a nad každým jedným posunom rozmýšľa. Zo vzdialenosti zhruba sedem metrov to vyzerá, akoby si počítal vlastné laby. A tých sedem metrov takto prekonáva tri minúty. Zrejme starnem aj ja, pretože už ma to nežhaví dobiela. Mám pri tom problém udržať vážnu tvár a zachovať si autoritu.

(Zlo)zvyky

Bojí sa šteniat. Neviem prečo. Ale keď sa k nemu rozbehne hocijaký malý pupík, lezú mu strachom oči z jamôk a skrýva sa za nás.

Žobre pri jedle. Strašne. Vekom to doladil do dokonalosti. Je to otvorené citové vydieranie. Našťastie mu chutí aj zelenina. Takže máme štíhleho psa.

Výpalníči. Keď ma naši prídu navštíviť, nebaví sa so mnou, kým mu nedám povinné výpalné. Niekedy musím aj dvakrát.

Doma sa z Maxa stáva pes, ktorý má veľmi žiarlivý postoj k veciam, ktoré považuje za svoje, a ktorý má ku všetkému kopec rečí. Kecá do varenia. Víta ma najprv mňaukaním a následne výhražným vrčaním (pri ktorom ale vrtí chvostom). Vrčí, keď sa s ním lúčim a odchádzam (a už sa ani nesnaží vrtieť chvostom). Pindá pri česaní a čistení uší. Uráža sa a komentuje, keď má o 18:30 aj jedna sekunda prázdnu misku. A to, čo dokáže povedať pri kúpaní, to sa na slušnom webe ani nedá publikovať.

Má JEHO gauč. Nie gauč. Nie jeho gauč. Ale JEHO gauč. Kedysi to bol gauč pre hostí, ktorí u našich nocovali. Už nie je. Už je JEHO. Nám, bežným smrteľníkov z jeho rodiny, na ňom dovolí sedieť. Ale nie bez neho. Sem – tam pri tom zavrčí. To len aby sme vedeli, KOHO že ten gauč je. Nikto z nás už na tom gauči roky neležal. Nestojí to za to.

Neviem, čo prinesú ďalšie roky, ale som si istá, že s Maxom to bude vždy zábava. Ako sme sa so sestrou nedávno zhodli, čím je starší, tým je úžasnejší 🙂