Sľúbila som vám, že napíšem o mojom zamestnaní v mladosti na Dunaji, tak to skúsim. Bola hlboká totalita, cestovať niekam bol problém a ja som po neskončenej vysokej škole – právo – začala robiť v knižnici. Malo to svoje výhody – človek mohol prečítať čo len chcel. Ale cestovanie to nebolo. A tak keď sa vyskytla možnosť ísť do vtedajšej Dunajplavby, neváhala som.

 Jedného dňa som stála pred ukotvenou loďou s kufrom v ruke. Loď sa volala Dargov a bola to vlečná loď, tzv. kachovka, ťahala zvyčajne 6 člnov – šlepov. Okrem mňa tu bola skúsená kuchárka (na tlačných lodiach ženy nebývali, kuchár muž robil aj inú prácu, najčastejšie plavčíka). Papiere vybavené, potraviny na mesiac kúpené, colná a pasová kontrola za nami, tak hurá, ideme.

Na hučanie motorov som si rýchlo zvykla, horšie to bolo s mojou samostatnosťou, pretože som bola mestský jedináčik. Dostala som kajutu takmer v špici lode – posteľ, stolík, stolička a skrinka. Viac som ani nepotrebovala, veď celú plavbu som bola buď v kuchyni, vonku alebo som spala.

Išlo sa na dolný Dunaj, teda po prúde a to odsýpalo. Prvé zaujímavé miesto bola katedrála na kopci v maďarskom Ostrihome, tá nás vítala aj na ceste domov. Potom Budapest a zastavili sme v Moháči, kde bola druhá kontrola. Moháč bolo sympatické mestečko s vynikajúcou stravou – dali sa tu kúpiť výborné klobásy a slaninka, ale hlavne jedna pani predávala červené a žlté jablká, ktoré som u nej vždy na ceste dolu prúdom a aj domov kupovala po debničkách. Volala som ju Alma (po maďarsky jablko). Maďarská kontrola colníkov teda nebola nič príjemné, hlavne na ceste domov, pretože, priznajme si – lodníci sú vybíjaní pašeráci. Ale aj keď rozmontovali na lodi čo sa dalo, málokedy colníci niečo našli.

Po ceste kúsok pod Moháčom v strede koryta stála ostrá skala, legendárny Babakáj – teda legendárny pre dunajských nováčikov. Pri plavbe okolo neho totiž dostali krst vodou, niečo ako keď sa plavíte na mori okolo rovníku. To si nikto nenechal ujsť, hlavne keď žien tu bolo poskromne. Dostala som zopár kýblov dunajskej vody a keď som sa mokrá ako myš utekala do kajuty prezliecť, prišiel kapitán s náprstkom vody a symbolicky ma oprskal.

A už hurá ďalej. Bývalá Juhoslávia. Najzvláštnejšia časť Dunaja – Katarakty. Keď sa išlo cez deň, bolo na čo pozerať. Koryto asi 300 – 400 metrov širokej rieky sa zrazu zúžilo na takých 100 metrov, prúd zrýchlil a okolo rieky sa začali namiesto trávnatých brehov a stromov dvíhať skalnaté kopce. Dunaj si tu razil cestu kaňonom skál a stretnutie dvoch lodí oproti sebe – museli riešiť kapitáni, väčšinou ostrieľaní vlci, ktorí poznali koryto rieky naspamäť. A v noci pomáhal radar. (Keď sa nedajbože stala nehoda, mala obyčajne katastrofálne následky, ale nebolo to často). Mosty cez Novi Sad a Beograd a aby som nezabudla – pašerácky raj cestou domov. Hlavná komodita – čistý lieh (vyše 90 percent) a všelijaké prichutené alkoholy typu Zrinsky.

A sme pred veľkou plavebnou komorou, kde musíme čakať kým sa vyrovnajú hladiny, aby mohli vráta otvoriť a čakajúce lode a člny vpustiť dnu. Betónový bazén bol obrovský. Keď sme klesli a hladiny sa vyrovnali, vráta sa otvorili – a pred nami rumunský Turnu Severin. V Turnu Severine som nikdy nebola, poznám ho len z vody a pamätám si, že niektorí ľudia si tam kupovali krásnu zeleninu.

Prešli sme okolo tureckej (či protitureckej ) pevnosti a pár dní a nocí sme sa plavili kľudným tempom dolu Dunajom. Železná paluba lode sa cez deň rozpálila slnkom, ak to bolo v lete. V zime sme sa zúčastňovali iných „radostí“. Na dolnom Dunaji v zime plávali ľady. Ten škripot bol úžasný, hlavne v noci. Človek mal pocit že sa celá loď rozpadá. A najlepšie to bolo, keď niekedy široký a v podstate lenivý prúd zamrzol úplne. Aj to som zažila. Vtedy dve tretiny 14-16 člennej posádky cestovali vlakom domov, zostali len tí čo udržovali loď v prevádzke, teda hlavne strojovňa.

Dajme tomu nie je zima s ľadochodom a my plávame. Pred nami bulharské Russe a oproti nemu rumunské Giurgu. V Russe sa kupúvali vynikajúce nakladané broskyne a americké cigarety. A tiež kožušiny z oviec. Skrátka každá krajina mala niečo pre našinca zaujímavé.

Raz sme sa tak pomaly posúvali večer dolu korytom, silné reflektory osvetľovali brehy a tam v tej tme sa zrazu dostal do ich žiary nádherný jeleň. Stál tam oslepený s vysoko vztýčenou hlavou – ako socha. Tuším to bolo v Rumunsku. Krásavec.

Potom prišlo rumunské mestečko Galati, tu sa už dali vidieť aj malé morské lode. Na Galati bolo sympatické to, ako tamojší Rumuni milovali deti. Oteckovia hrdo kočíkovali a bolo to pekné. Po Galati Braila, posledná zastávka na rumunskej strane. Tam sme si kúpili salám Sibiu, prešmejdili obchody hojne zásobené čínskym tovarom a daváj v matičku Rossiju.

Kilijské rameno, Dunaj sa tu delil na viac častí a colné kontroly (hlavne v noci) teda boli nepríjemné. To bola jediná časť Dunaja, kde sa neprirážalo k brehu ale čakalo sa na colný čln, ktorý priplával k lodi. Ukrajinské mestečko Izmail. Obrovská chudoba, keď pršalo, prašné cesty plné blata, autá žiadne a mužská práca žien v prístave.

Pamätám sa ako v ich kamennej tržnici (samá ryba a smrad), predávala starenka bábuška „odin lemon odin rubľ“ – a to vtedy ruble stáli 10 korún. No a ženy tu doslovne bláznili za lurexovými kvetovanými šatkami, ktoré sa vozili z Viedne, kde stáli 25 šilingov u židov ma Mexikoplatzi a tu sa predávali tiež za 25 – ale rubľov.

Chlieb taký hrananý sa dal kúpiť len ráno a aj to nie vždy. Zato vodka stoličnaja a ruské šampanské – igristoe boli lacné a na každom kroku. Zvláštny a smutný život. Jediné čoho mali dostatok, boli kvety, pestovali a predávali ich všade. Zažila som tu aj Vianoce s tanečkom pod jedličkou, to teda bolo!

A potom cesta hore prúdom. To už išlo oveľa pomalšie – krokom človečím.

Na asi tretej alebo štvrtej ceste som zažila skutočné dobrodružstvo. Išli sme dole prúdom a pri rumunskej Orsove začal fúkať vietor, ktorý sa volá košava. Dunaj tam tvorí asi kilometer široké jazero. Kapitán ktorý vedel o čo ide, zakotvil oproti Orsove a čakalo sa. A veru – dočkali sme sa. Zrazu sa dvihli viac ako metrové vlny a s loďou s plochým dnom začali robiť zázraky.

Pamätám sa, že sme varili fazuľovú polievku s údeným kolenom (strava bola vždy domáca a chutná ), a to koleno sa dostalo na zem – šmýkalo sa po kachličkách hore dolu – od špajzky ku vchodu do kuchyne a naspäť, ako sa kymácala loď.

Hrnce na veľkom naftovom sporáku sa snažila udržať kolegyňa, mala od boha šťastie že sa jej nič nestalo! To teda bol pocit! Tak sme sa kývali, až sa zdalo že sa už už prevrátime. A na čln vybehla žena jedného lodníka na špicu a tam chudera hystericky kričala, musel ju spacifikovať prefackaním. Skrátka zážitok. Aj to bol Dunaj.

Rada som mala, keď pršalo, sedela som na korme a pozerala ako padajú kvapky do vody a všetko voňalo. Cesta dolu a späť trvala asi 4 až 5 týždňov.

A najkrajšie bolo, keď nám oznámili (také 2 dni pod Bratislavou ), že sa ide na horný Dunaj, lebo to nebývalo často. To sme vyrazili po pár dňoch doma smer Lobau, Viedeň a niekedy ďalej Passau a Regensburg v Nemecku.

Dunaj nad Viedňou bol pomerne úzky, kultivovaný, brehy zdobili rybárske chatky, stretávali sme jachty a jachtičky, kopcovitý terén sa pýšil kostolmi, zámočkami, skrátka bolo na čo stále vyvaľovať oči. Plavebných komôr bolo tiež viac – malých – tak na jednu loď a jeden čln. Hore sa ostatne viac ako dva člny neťahali.

Ale to by som písala donekonečna. A každá pesnička musí mať koniec. Ten môj je taký, že Dunaj je moja srdcovka.